„Without facts, you can't have truth. Without truth, you can't have trust. Without all three, we have no shared reality, and democracy as we know it – and all meaningful human endeavors – are dead.” Maria Ressa, laureátka Nobelovej ceny za mier za rok 2021
Počas príprav na napísanie tohto textu som istý čas pochyboval, či viem k téme dezinformácií, informačného chaosu, kognitívnej bezpečnosti, vplyvových operácií zahraničných aktérov na našom území alebo regulácii sociálnych sietí napísať niečo nové. Poprípade niečo, čo by nekončilo dôkladne obohraným apelom, aby sme konečne, a tentokrát už naozaj, začali brať kritické myslenie a mediálnu gramotnosť vážne.
Spomenul som si tiež, ako naivne som túto množinu pojmov vnímal pred štyrmi či piatimi rokmi ja sám, v čase, keď som končil štúdium, keď som bol začínajúci novinár, ašpirujúci fotograf a hlavne viac či menej priemerný používateľ sociálnych sietí.
Tento text nemá ambíciu obsiahnuť celú problematiku internetových platforiem a ich dopadov na spoločenské blaho. Ide predovšetkým o subjektívne zhodnotenie situácie, výpočet niekoľkých osobných skúseností a normatívnych súdov, ktoré nijakým spôsobom neodrážajú postoj spravodajskej agentúry Agence France-Presse, môjho zamestnávateľa.
V máji mi pri Bachmute zabili kolegu
Týždeň predtým som mal v Košiciach verejnú prednášku o dezinformáciách a metódach overovania faktov na internete. Keď prišiel priestor na otázky, jeden pán sa ma (slušne) spýtal, či mi nevadí, že robím to isté, čo sa u nás dialo za bývalého režimu, „keď existovala len jedna pravda“. Odkazoval na Koperníka a Galileia, ktorých vraj tiež za pravdu upálili tak, „ako dnes upaľujú dezolátov“. Následne dodal, že podľa neho je sloboda prejavu ľudské právo, a tým pádom by vraj nikto nemal mať oprávnenie označovať obsah na sociálnych sieťach za nepravdivý a znižovať jeho ďalší dosah, pretože ľudia v demokracii sa môžu sami rozhodnúť, čomu chcú veriť.
V odpovedi som znovu vysvetlil, čo presne v AFP Fakty robíme a ako s tým súvisí ústavou daná sloboda prejavu, verejne obchodovaná korporácia Meta a algoritmy sociálnych sietí apriórne uprednostňujúce polarizujúci obsah. Použil som jeden príklad hovoriaci za všetky, a síce, že desiatky tisíc Slovákov šírili klamstvo o tom, že masaker v Buči bol zinscenovaný Ukrajincami. Po diskusii za mnou dotyčný prišiel aj s manželkou a dieťaťom v kočíku. Poňal som to ako sokratovské argumentačné cvičenie a zhovárali sme sa asi hodinu. Väčšinu z toho o Buči.
Začal tým, že ani okolnosti masakru v kosovskom Račaku (54 obetí) nie sú doposiaľ dokázané, ako si vraj teda môžem byť čímkoľvek istý. Spýtal som sa ho, či mu nestačí, že Srebrenica (8372 obetí) je zdokumentovaná do posledného mena.
Pokračoval s tvrdením, že medzitým, ako sa z Buče stiahli Rusi a prišli Ukrajinci, prešlo niekoľko dní, počas ktorých to „spolu so Západom“ mohli celé narafičiť. Ukázal som mu časovú os okupácie mesta aj videoreportáž New York Times, ktoré zverejnili celé príbehy, mená a tváre mnohých obetí v Buči. Ukázal som mu aj to, že prokurátor Medzinárodného trestného súdu (ICC) vyšetruje v Buči vojnové zločiny. Na to dotyčný kontroval, v tom čase populárnym tvrdením medzi online „dezinfluencermi“, podľa ktorého Ukrajina nepodpísala tzv. Rímsky štatút, takže „ICC tam nemá jurisdikciu a je to iba divadlo Západu“. (V skutočnosti Verkhovna rada Ukrajiny prijala jurisdikciu haagskeho súdu dvakrát a viac ako 40 zmluvných štátov ICC podalo podnet, aby možné vojnové zločiny na Ukrajine súd začal vyšetrovať. V marci 2023 bol týmto súdom vydaný medzinárodný zatykač na Vladimira Putina a jeho komisárku pre práva detí na základe obvinení zo spáchania vojnového zločinu deportácie maloletých z okupovaných území do Ruska.)
Argumentoval, že satelitné snímky z udalostí v Buči vraj zverejnil iba Maxar – t. j. americká firma – takže sa im nedá veriť. Keď som mu oponoval, že v čase oslobodenia sme na mieste mali vlastný tím reportérov, ktorí potvrdili prítomnosť mŕtvol na Jablunskej ulici so zviazanými rukami na rovnakých miestach a v rovnakých polohách, ako boli zachytené zo satelitu (pričom som mu ukazoval ich fotky v databáze AFP), odvetil, že im vraj nikdy nie je vidieť do tváre. S tým, že my nie sme forenzné oddelenie a dodržiavame novinárske štandardy, som, samozrejme, nepochodil.
Tvrdil tiež, že mŕtvoly nevyzerajú po dvoch až troch týždňoch rozkladu „takto“. Keď som sa spýtal, ako teda vyzerajú, nevedel, ale jeho žena pritakala, že mala počas štúdia práva jeden seminár súdneho lekárstva, pri ktorom navštívili pitevňu, takže o tom niečo vie. Keď som im ukázal viaceré rozhovory so slovenským súdnym lekárom Moravanským, ktorý rozprával o tom, čo videl, keď bol s celým tímom dva týždne v Buči, hovorili, že ho nepoznajú a nevedia overiť, čo hovorí.
Pri tom, ako som mu ukazoval videá s rozhovormi s preživšími, s príbuznými obetí či so ženami znásilnenými ruskými okupantmi, ktoré natočili a priniesli moji kolegovia z terénu, nevedel pochopiť, prečo títo ľudia z mesta neutiekli, keď vedeli, že sa blíži frontová línia. A keď sa teda už rozhodli zostať, prečo neboli ukrytí v domoch a pivniciach (desiatky preživších vypovedali, že sa niekoľko týždňov schovávali v pivniciach a len vďaka tomu prežili). Celé sa mu to „prosto akosi nezdalo“. Ukázal som mu zábery z bezpečnostných kamier, na ktorých ruskí vojaci ženú mužov – civilistov v zástupe na popravu. Nič z toho nepovažoval za relevantné.
Opakoval prežuté klamstvá, ktoré hlásajú nielen „diplomati“ z ruskej ambasády a trollovia na Telegrame, ale aj viacerí dopletení slovenskí poslanci a ich asistenti. Keď som ho konfrontoval s realitou, tvrdil, že nie je potrebné zachádzať do zbytočných detailov, prípadne, že on o takýchto dôkazoch nepočul. Presvedčiť ho, bolo nemožné.
Grad
Prešlo pár dní, po práci som bol práve s priateľmi na ceste na pivo. Bol utorok, zhodou okolností ruský День Победы (Deň víťazstva, ktorý sa v Rusku oslavuje 9. mája; pozn. editora).
Denne mi pred očami prejde veľké množstvo rôznych a ťažkých vecí a niekedy nadobúdam dojem, že som už celkom otrlý. Málokedy ma niečo, čo si počas dňa prečítam (či už na dezinformačno-sektárskych kanáloch na Telegrame alebo v push notifikáciách spravodajských aplikácií), vytrhne z peny dní nekonečného spravodajsko-dezinformačného toku.
Zrazu mi zablikal telefón, v inboxe mi pristál e-mail od šéfa globálneho spravodajstva AFP.
V obci Časiv Jar pri Bachmute práve zabili počas ostreľovania raketami Grad 32-ročného videoreportéra AFP Armana Soldina. Raketa priletela, podľa doposiaľ dostupných informácií, z ruskej strany. Do očí sa mi vtisli slzy a otriaslo to mnou viac než som si v tej chvíli uvedomoval.
Arman sa narodil v Sarajeve. Mal ledva jeden rok, keď v apríli 1992 s mamou utiekli pred srbským bombardovaním humanitárnym letom do Francúzska. Komunikoval som s ním v novembri minulého roka. Bol v Chersone počas oslobodenia. Nakrútil video o tom, ako ľudia na námestí vítajú ukrajinských vojakov. Jeho video následne zneužili ruské dezinformačné siete NewsFront a SouthFront na šírenie klamstiev o tom, že oslobodení obyvatelia boli zaplatení herci z radov ukrajinskej armády. Armanovo video vytrhnuté z kontextu šíril s priamym odkazom na ruský dezinfo zdroj dokonca aj Flašíkov „alternatívny portál“ eReport.
Arman spolu s kolegami reportoval o konkrétnej ukrajinskej jednotke bojujúcej o Bachmut. Ešte večer pred smrťou zverejnil video, ako postreleného ukrajinského vojaka ošetrovali lekári v poľnej nemocnici. Hrdinovia ako Arman denno-denne riskujú život, aby priniesli svedectvo a historický záznam o tom, ako to bolo naozaj. Bez ohľadu na to, ako to prekrúti nepriateľská propaganda a čomu verí dezorientované publikum na sociálnych sieťach.
Taká je úloha skutočných novinárov a novinárok.
Overovanie dezinfo na Facebooku: Politici majú pohodu
AFP je jednou z troch veľkých globálnych spravodajských agentúr po boku Associated Press (AP) a Reuters, pričom je z trojice vôbec najstaršia. Na Slovensku má jedného stáleho korešpondenta, jedného fotografa a jednu videoreportérku. Na jar 2020 som do tímu pribudol ja ako overovateľ faktov.
Samotné overovanie faktov na Facebooku funguje nasledovne: najprv identifikujeme nepravdivé alebo zavádzajúce tvrdenie či audiovizuálny obsah, a to, kde sa šíri; následne, v koordinácii s editormi, v článku popíšeme a odargumentujeme, prečo je dané tvrdenie nepravdivé; a v poslednom kroku prepojíme náš článok so všetkými URL adresami, kde bolo dané tvrdenie prítomné (následne pri dohľadávaní identického obsahu pomáha aj umelá inteligencia). Výsledkom je nielen označenie jednotlivých príspevkov, ale aj obmedzenie ich ďalšieho dosahu a, predovšetkým, je prostredníctvom notifikácie náš článok doručený každému, kto dané tvrdenia zdieľal. AFP je, podobne ako zhruba stovka ďalších organizácií po celom svete, certifikovaná Medzinárodnou fact-checkerskou sieťou IFCN, len také totiž môžu byť kontrahované Metou v rámci jej programu overovania faktov tretími stranami.
Čo sa týka počtu na to vyčlenených pracovníkov a pokrývaných krajín, je AFP najväčšou fact-checkerskou organizáciou na svete. Máme metodológiu, štandardy, kurzy pre verejnosť, predovšetkým sme však žurnalistická organizácia a naším poslaním je pravdivo informovať o tom, čo sa deje. A keďže súčasťou zdieľanej reality je aj tá, ktorá sa odohráva v nefyzickom kyberpriestore, informujeme tiež o tom, čo, kde, kedy a ako sa šíri na sociálnych sieťach.
Kde je teda problém, keď je všetko tak dobre nastavené? Jedným z tých zásadnejších je, že politici – definovaní ako tí, ktorí majú platný mandát alebo sa oň usilujú a kandidujú – sú z overovania faktov v rámci Facebooku celkom vyňatí. Majú imunitu, pretože Meta „nechce zasahovať do politickej súťaže”. Že to flagrantne robí už viac ako desaťročie, vysvetlila asi najpútavejšie Maria Ressa na príklade Filipín (viac tu, tu, tu).
Médiá a siete
Staršie, tradičné médiá prekonali za posledných 25 rokov zásadnú – až paradigmatickú – zmenu. Podobne ako iné odvetvia prešli prakticky kompletne na digitálne online prostredie. Televízia, rádio či print síce stále existujú, hýbateľom doby sa však stal internet a veľké technologické spoločnosti. Médiá sa museli prispôsobiť a do veľkej miery prijať status quo, aby vôbec prežili. Niektoré v rámci hľadania nových príjmov začali aj s fact-checkingom, AP a Reuters dnes koniec-koncov tiež overujú dezinformácie pre Facebook.
Internet vznikol ako decentralizovaná sieť, v rámci ktorej si každý mohol na svojej doméne vytvoriť vlastný malý ostrov. To sa zmenilo s nástupom sociálnych sietí, ktoré do dôsledkov prekopali celý informačný ekosystém. Tu už nejde len o tradičnú a často opakovanú „demokratizáciu“ v konzumácii, ale aj v tvorbe a šírení informačného či mediálneho obsahu.
Po prvé, platformy sociálnych sietí prebrali tradičným médiám nielen čitateľov – používateľov – ale aj zisky. Spravodajské médiá, napríklad agentúry, utrpeli stratu, pretože už nemohli adresne kontrolovať každého jednotlivého klienta, ktorý si od nich prebral agentúrnu správu. Bežnému čitateľovi – a používateľovi sociálnych sietí – predsa stačí, že daná informácia je už raz niekde „na internete”, nezáleží na tom, kto ju zverejnil. Zisky z reklamy sa tiež začali presúvať od tradičných mediálnych organizácií k platformám.
Po druhé, sociálne siete donútili tradičné médiá súťažiť o čas a predovšetkým pozornosť čitateľa, ktorá je rozštiepená medzi príspevky s fotkami domácich miláčikov a reklamy na menštruačné nohavičky či elektrické kolobežky – mediálny obsah na sociálnych sieťach nie je nijakým zvláštnym spôsobom označený. Niektoré médiá sa fungovaniu sociálnych sietí doteraz neprispôsobili. Ani tým agilnejším sa často nepodarí vtesnať do formátu, ktorý tá či oná platforma zrovna momentálne preferuje. Nehovoriac o tom, že jednotlivé platformy relatívne často a netransparentne testujú fungovanie svojich algoritmov pre rôzne regióny či demografické skupiny.
A po tretie, sociálne siete nastavili informačnú hernú plochu tak, aby prostredníctvom svojich algoritmov zvýhodňovali polarizujúci obsah. T. j. taký, ktorý vo vás vzbudí emóciu a udrží vašu amygdalu prilepenú na súvislý tok obsahu, pričom môžete celkom vypnúť prefrontálny kortex. A aký obsah vo vás podľa štatistík vzbudí najčastejšie tú najsilnejšiu emóciu? Lživý.
Idealista by možno dodal, že napriek tomu všetkému zostáva Facebook jedinou platformou, ktorej sa podarilo za relatívne krátky čas položiť základy, zafinancovať a rozbehnúť funkčný model programu akreditovaných nezávislých fact-checkerských organizácií, ktoré sú dnes prepojené v medzinárodnej sieti (napr. EFCSN) a ktoré poskytujú verejnú službu čitateľom (svoj obsah spravidla nezamykajú).
A cynik by sa asi neubránil kontrovať, že po tom všetkom, čo platformy sociálnych sietí napáchali (námatkovo Cambridge Analytica či Facebook Files), majú nakoniec ešte tú drzosť, že na oplátku „vrátia“ iba zrnko z ušlých ziskov tradičným mediálnym organizáciám prostredníctvom grantov alebo na ne en bloc outsourcujú overovanie faktov.
Nech už je tak či onak, sociálne siete vytvorili informačný ekosystém, v ktorom axiomatické, empirické, objektívne a overiteľné fakty de facto stratili hodnotu – alebo minimálne hybnosť. Vďaka algoritmu sú overené správy a skutočná žurnalistika disproporčne umenšené a kvantitatívne ich nahrádzajú fámy, polopravdy, manipulácie, konšpiračné teórie, lži a dezinformácie.
Tento ekosystém je síce len jednou z negatívnych externalít širšieho procesu, ktorý Shoshana Zuboff zhrnula pod pojmom Surveillance Capitalism, v krajine ako Slovensko sú však jeho dopady obzvlášť vypuklé.
Anekdotický pohľad do priepasti
Oficiálne som do svojej práce nastúpil 1. marca 2020. Bolo to jeden deň po posledných parlamentných voľbách a 11 dní predtým, ako sa zavreli hranice a letiská kvôli vírusu, ktorý na svete zabil bezmála sedem miliónov ľudí, z toho 21-tisíc Slovákov. Mnohí neuverili tomu, že vírus existuje ani vtedy, keď boli zaintubovaní a napojení na pľúcny ventilátor.
Odvtedy som (spolu s kolegami v rámci medzinárodného tímu pokrývajúceho 26 svetových jazykov) vyvrátil viac ako 360 neprávd či manipulácií, ktoré sa v slovenčine šírili na Facebooku, Telegrame či TikToku – a označil tisíce individuálnych príspevkov.
Zo začiatku som neveril tomu, že moji spoluobčania sú schopní zdieľať, ergo uveriť, tak očividným, donebavolajúcim, bizarným, zlomyseľným, primitívnym, nenávistným, propagandistickým, extrémistickým a ničím nepodloženým nezmyslom v takej miere a množstvách.
„Nie sme na tom skrátka (tak zle) ako na Slovensku, ktoré je dnes už úplne, ale úplne vykoľajené dezinformáciami,“ povedala pred pár mesiacmi v rozhovore Ivana Svobodová, reportérka českého týždenníka Respekt, keď hovorila o mapovaní dezinformačnej scény.
Uvediem na tomto mieste pár príkladov tvrdení, ktoré získali na Facebooku aspoň päťtisíc zdieľaní. Niektoré sú banálne a triviálne, v podstate neškodné a komické. Iné sú rôzne nemotorné poznámky či videá a fotografie v nízkom rozlíšení viac či menej zlomyseľne vytrhnuté z kontextu. A niektoré sú sofistikovanou nepriateľskou operáciou v rámci dlhotrvajúcej subverznej vplyvovej či informačnej kampane:
Tvrdenie (5,9-tisíc zdieľaní): Rómskym komunitám v Žehre bol počas karantény z verejných peňazí rozvážaný alkohol. Skutočnosť: Z kontextu vytrhnutá agentúrna fotografia a prekrútenie udalosti.
Tvrdenie (14-tisíc): Do nemocnice v Nitre boli účelovo zvážaní pacienti s Covidom, aby sa tak umelo navýšili štatistiky hospitalizácií. Skutočnosť: Nitrianska nemocnica bola na prelome rokov 2020 a 2021 na pokraji svojich možností.
Tvrdenie (6,7-tisíc): Z neba padá plastový sneh, je to dôkaz „chemtrails“. Skutočnosť: Sublimácia snehu a nedokonalé spaľovanie snehových gúľ zapaľovačom.
Tvrdenie (6,6-tisíc): Klimatická zmena je nezmysel, teploty stúpajú len preto, že „končíme Malú dobu ľadovú“. Skutočnosť: Pojem Malá doba ľadová, opisuje obdobie medzi 14. a 19. storočím. Súčasný trend otepľovania je výsledkom ľudskej činnosti a prebieha rýchlosťou, aká nebola zaznamenaná počas posledných tisícročí.
Tvrdenie (6-tisíc): Počas plošného testovania budú pod kontrolou armády a NATO Slovákom zavedené do mozgu nanoboty, ktoré budú aktivované 5G signálom. Skutočnosť: S plošným testovaním nemalo NATO ani 5G nič spoločné. Veľvyslanec SR pri NATO označil predmetné tvrdenia za „neakceptovateľné nezmysly a dezinformácie“.
O ukrajine
Tvrdenie (15-tisíc): Video so slovenskými titulkami ukazuje, ako Zelenský inštruuje vojakov, ako správne zabíjať civilistov. Skutočnosť: Titulky boli zmanipulované a doplnené do starého videa, kde sa Zelenskyj rozpráva s vojakmi v celkom inom kontexte.
Tvrdenie (40-tisíc): Zelenského obvinili v Nemecku z korupcie. Skutočnosť: Dezinformácia sankcionovanej propagandistickej ruskej siete NewsFront.
Tvrdenie (8,6-tisíc): Video dokazuje, že Ukrajinec dobodal v Bratislave človeka, médiá mlčia. Skutočnosť: Video pochádza z Moskvy z roku 2019 a nič nenasvedčuje tomu, že by na ňom boli zachytení Ukrajinci.
Tvrdenie (7,5-tisíc): Video ukazuje, ako ukrajinskí vojaci šikanujú a hrozia rusky hovoriacej vodičke s dieťaťom. Skutočnosť: Video šírili ruské ambasády a ministerstvo zahraničných vecí, natočené pritom bolo 20 km za frontovou líniou za Donetskom, t. j. v oblasti kontrolovanej Ruskom de facto od roku 2014.
Tvrdenie (8-tisíc): Médiá nechcú, aby ste videli, ako Ukrajinci vraždia vlastných civilistov, CNN cenzuruje svoju reportáž. Skutočnosť: Tento nezmysel šíril Tomáš Špaček, toho času 25-ka na kandidátke Republiky. Reportáž z Donetsku bola a je stále dostupná na webe CNN.
Tvrdenie (9,5-tisíc): Pozorovateľka OBSE na kameru svedčí o tom, ako Ukrajinci odoberajú orgány deťom a exportujú ich do Európy. Skutočnosť: V slovenčine sa šíril úryvok z viac ako 50-minútového filmu ruského propagandistického kanála Россия – это я!. „Pozorovateľka OBSE“ použitá ako respondentka bola mladá propagandistka, ktorá chodí na okrúhle stoly k Marii Lvovej-Belovej, na ktorú je vydaný zatykač ICC.
Toľko k anekdotickým a subjektívne vybraným príkladom. Až do 1. júla 2023 som overoval príspevky zhruba troch miliónov slovenských používateľov Facebooku sám. Dnes sa tejto činnosti venujeme na full-time v AFP dvaja. (S overovaním faktov na Facebooku v slovenčine začala nedávno aj organizácia Demagog). Pochopiteľne, stále iba hasíme lesný požiar čajovou lyžičkou.
Samozrejme, aj v prípade, že by hoaxy overovalo 20, 50 alebo aj 100 ľudí, nebolo by to všeliekom. Podľa modelov o hybridných hrozbách (JRC 2021, 2023) či prípadových štúdií, ktoré poskytujú krajiny ako Fínsko, Estónsko či Taiwan, je na vybudovanie viacvrstvovej odolnosti obyvateľstva potrebný prístup celej spoločnosti – kultivovaný zhora.
Hrozby hybridné a naše vlastné
Špeciálny úrad pre dezinformácie slúžiaci na „prípravu dezinformácií pre západné vojenské spravodajské služby“ bol schválený Ústredným výborom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu presne pred 100 rokmi . O sovietskych dezinformačných aktivitách dnes vieme veľa, aj vďaka archívom československej či bulharskej ŠtB, mnohé prezradili aj agenti ako Ladislav Bittman či Ion Mihai Pacepa, ktorí ušli spoza železnej opony. Napriek tomu, že Spojené štáty viedli počas studenej vojny mnohé vlastné propagandistické a vplyvové kampane, žiadna veľmoc nemá v tomto odvetví takú prax ako Rusko (ako následnícka krajina Sovietskeho zväzu).
Dezinformácie, propaganda, rozsievanie zmätku a šírenie protichodných naratívov sú len jednými z nástrojov hybridných hrozieb, ktorým sme vystavení. Je zrejmé, že Rusku vyhovuje oslabovať súdržnosť západných spoločností a prilievať olej do každého ideologického sporu . Ako príklad môže poslúžiť spomínaná sieť NewsFront, ktorá pod kontrolou FSB šíri otvorené lži – dezinformácie – v desiatich európskych jazykoch, pričom počet odberateľov jej kanála v slovenčine je porovnateľný jedine s tým v ruštine . V rámci regiónu sú Slováci, čo sa týka viery v konšpirácie, porovnateľní len s Bulharskom (Globsec Trends 2022, 2020).
Bolo by však ilúziou myslieť si, že Rusko samotné je zodpovedné za stav informačného prostredia, ktorý na Slovensku máme.
Po voľbách v roku 2020 nastala doposiaľ bezprecedentná situácia, kedy sa tých pár expertov a expertiek, ktorých u nás máme a ktorí chápu, aký problém je naprieč spoločnosťou metastázovaný (a aj sa mu profesne venujú), dostalo na relevantné úradnícke a poradné pozície v jednotlivých rezortoch, prípadne s nimi nadviazalo spolupráce. Podarilo sa im vytvoriť prvé plány a stratégie odolnosti proti hybridným hrozbám.
Z času na čas to prinieslo aj hmatateľnejšie výsledky a medzinárodné uznanie. Ako napríklad v prípade Bohuša Garbára, spolupracovníka Hlavných správ a Armádneho magazínu, ktorého bezpečnostné zložky načapali pri prijímaní odmeny od ruského špióna.
Snahy o dôveryhodnú strategickú komunikáciu a nastavenie širšej systémovej agendy v boji proti dezinformáciám a hybridným hrozbám však zhatili politici bývalej koalície. Špičkou ľadovca bola labutia opereta vtedajšieho premiéra a ministra zdravotníctva, ktorí ani nie rok pred začiatkom horúcej vojny na Ukrajine vítali na pristávacej dráhe necertifikovanú vakcínu z Ruska. Šéf ruského fondu RDIF a blízky spojenec Putina Kiril Dmitriev, alias „pán Kiril“ (toho času na sankčných zoznamoch) nemohol uveriť vlastným očiam.
To, či boli skôr politici stavajúci svoju popularitu na šírení lží a podnecovaní nenávisti, alebo voliči, ktorí sa po tomto type politikov dopytovali, lebo sami lžiam uverili, je polemika o sliepke a vajci. Isté však je, že v istom momente do nášho špecifického spoločenského, politického a historického diskurzu vstúpili sociálne siete a zasiahli slovenského používateľa fatálne nepripraveného vysporiadať sa s informačným chaosom – čo celú situáciu ešte zhoršilo.
Nemusí to byť jediný dôvod, prečo dnes na Slovensku politici združení v stranách ako Smer, Republika či SNS, ktorí sú tak úzko previazaní s dezinformačnou scénou, môžu šíriť nenávisť a lži – a pritom mať zároveň takú dôveru. Je však definitívne jeden z tých významnejších.
Nádejou na zlepšenie situácie v budúcnosti môže byť regulácia na európskej úrovni. Či už ide o kódex postupov proti šíreniu dezinformácií alebo zákony o digitálnych službách a digitálnych trhoch, tieto snahy majú ambíciu zásadne ovplyvniť pôsobenie platforiem sociálnych sietí a obmedziť ich samo(ne)regulované fungovanie.
Aby sme na Slovensku budovali odolnosť obyvateľstva a posunuli sa tak k lepšiemu informačnému prostrediu, však treba okrem zavádzania európskych regulácií aj celospoločenský prístup zo strany štátu – s dostatočnou politickou podporou a kompetenciou. Na to, že tá nastane práve po 30. septembri 2023, by som si dnes nestavil ani kopejku.
Robert Barca
Autor je novinár a overovateľ faktov agentúry AFP
